Placebo – lož, ktorá lieči?

Zdieľať článok

Ak by vás váš doktor liečil placebom bez vášho vedomia, hnevali by ste sa po zistení tejto informácie? Ak áno, oprávnene? Pokiaľ by vás doktor informoval, že vás ide liečiť placebom, verili by ste mu? Dnes sa pozrieme na to, že odpovede na tieto otázky nie sú úplne jasné a jednoznačné. Ako tento známy efekt vlastne vzniká? Aký veľký vplyv môže mať na subjektívny stav pacienta? Prečo sa nevyužíva bežne? Na tieto a mnoho ďalších otázok sa dnes pokúsim reagovať.

Kde sa vzalo?

Za objaviteľa placebo efektu sa považuje lekár Henry Beecher. Tento lekár pôsobil počas 2. svetovej vojny v americkej armáde, kde sa staral o zranených vojakov. V ukrutných bolestiach podával (bežne, pravidelne) zraneným mužom na zmiernenie bolesti morfium. Jedného dňa však morfium došlo a Beecher, v nádeji utlmiť obrovské bolesti, začal svojim pacientom podávať obyčajný soľný roztok s komentárom, že sa jedná o morfium. Táto ústna intervencia od Beechera dodala vojakom pocit bezpečia, istoty a výsledky na seba nenechali dlho čakať. Samotný doktor zostal v šoku, keď mu jeho 40% celkovo ošetrených pacientov povedalo, že sú bolesti miernejšie až žiadne. Následne venoval významnú časť svojho života práve skúmaniu placebo efektu alebo mechanizmom spojených s placebom.

Ako vzniká?

Čo sa musí udiať v tele človeka, aby došlo k placebo efektu? Zistilo sa, že pri aktivácii placebo efektu zohráva dôležitú úlohu endogenný opioidný systém (nazývané aj centrum odmien). Toto je systém, ktorý disponuje opioidnými receptormi (=“miesta“, kam sa usádzajú aj nižšie spomenuté látky). Na tieto receptory vplývajú hormonálne látky ako vazopresín, oxytocín, dopamín a mnoho ďalších. Pri zvýšenom množstve danej látky (a jej usadením na daný receptor) dokáže telo reagovať a ovplyvniť tak vnímanie bolesti či celkový subjektívny stav človeka (napr. pocit bezpečia, šťastia, radosti atď.). Jedná sa teda o formu odmeňovania od nášho mozgu.

„Najznámejším príkladom aktivity tohto systému je pocit šťastia po behu či inej fyzickej aktivite, kedy sa vyplavujú endorfíny, hormóny šťastia.“

Inak povedané, toto centrum nás odmení (vyplaví dopamín) zakaždým, keď urobíme niečo prospešné, aby nás motivovalo urobiť tu vec/činnosť znova. Taktiež sa tento systém podieľa nemalým percentom na vzniku závislosti na drogách, alkohole, sladkostiach, sociálnych sieťach a pod. (tieto aktivity určitým spôsobom podnecujú vyplavovanie dopamínu a tým spôsobujú potrebu opakovania tohto „pocitu šťastia“).

Vráťme sa k placebu. Po diagnostike doktor usúdi, že vám predpíše na váš zhoršený zdravotný stav lieky. Ústnym dohovorom vám vysvetlí, o aké lieky sa jedná, ako budú pôsobiť, koľko ich budete brať za deň a pod. Zrazu je tu pre vás pilulka (=vec, ktorá vás ma uzdraviť), ktorá vás ma podľa slová doktora (=autorita) liečiť, pomôcť vám. Ako sa budete cítiť po odchode z ordinácie? Dostali ste motiváciu (ústny dohovor doktora), smer, dokonca aj prostriedok (pilulka), vďaka ktorému sa budete cítiť lepšie. Mozog tento stav vyhodnotí ako správny krok na vašej ceste k opätovnému zdraviu. Čo spraví? Začne vyplavovať dopamín (a XY ďalších opioidných látok) vďaka ktorému sa cítite razom lepšie. Tento pocit sa opakuje po každom užití pilulky a spomenutí si na doktorove slová. Pritom na poličke máte (v našom prípade) len pilulky plné cukru.

Niektoré štúdie dokonca potvrdzujú, že na to aby sme dosiahli placebo efekt nemusíme vôbec klamať/zavádzať, a teda výsledný efekt je zrovnateľný aj vtedy, keď pacienta konfrontujeme priamo s tým, že ide o placebo bez účinnej látky (ide o tzv. otvorený prístup). Týmto štúdiám však chýbala porovnávacia skupina, tzv. najlepšia liečebná skupina, ktorá by priniesla väčšiu objektivizáciu do výskumu (napr. skupina, ktorá sa liečila skutočným liečivom). Taktiež sa zistilo, že placebo efekt ovplyvňuje napr. farba pilulky, veľkosť, spôsob podania, veľkosť prístroja a pod.

Názorná schéma: pilulka < kapsula < injekcia < prístroj

Prečo sa teda bežne neaplikuje?

Existuje niekoľko dôvodov. Jedným z nich je aj etický, behavoriálny prístup. Človek, ktorý prichádza k terapeutovi s prosbou o pomoc vyžaduje, aby terapeut využil všetky dostupné prostriedky k jeho uzdraveniu (vo väčšine prípadov ma na to pacient právo). Pokiaľ by sa pacient dozvedel, že terapeut tak nekoná (z rôznych dôvodov), alebo mu bolo podávané spomínané placebo, jeho dôvera k terapeutovi je nenávratne preč, a tým aj celý liečebný proces. Druhým dôvodom je fakt, že je veľmi náročné určiť veľkosť vplyvu, ktorý má psychosomatika na pacientove ochorenie, keďže ako vieme, vnímanie bolesti je vždy subjektívne a špecifické pre každého jedného z nás. Za tretí dôvod môžeme považovať skutočnosť, že placebo efekt má najväčšie účinky na začiatku liečby. Inak povedané na to, aby placebo malo rovnaký vplyv počas niekoľkých mesiacov či rokov, by pacient musel podliehať pravidelným intervenciám (opakovať liečbu, zvýšiť množstvo piluliek, zmeniť farbu pilulky atď.). Ďalší dôvod je napríklad aj vplyv farmaceutických firiem na predpísanie ich lieku, alebo fakt, že z reálneho liečiva vyplýva väčší zisk.

Ľudia neradi hľadajú alternatívy alebo konzervatívne spôsoby liečby. Čim radikálnejší zákrok, tým v nás koluje väčšia viera k lepšiemu stavu. Radi ukazujeme na veci/ľudí, ktoré/ktorí nám pomohli. Pritom veľa „zázračných“ vyliečení pramení z vlastného presvedčenia, viery či pocitu istoty. 

Majme však na pamäti, že väčšina z týchto štúdii popisujú SUBJEKTÍVNE zlepšenia zdravotného stavu pacienta. A teda spravidla platí veta: Čím má psychosomatika väčší vplyv na pacientovo ochorenie, tým vzrastá pravdepodobnosť pozitívneho dopadu placebo efektu u tohto človeka.

Zdieľať článok na Facebooku

Facebook

Mohli by vás zaujímať aj tieto články 👉